Tento blog ani článok nevznikol za účelom zisku. Postavy, ktoré sa v ňom vyskytujú patria J.K. Rowlingovej.
Bolo mi vytknuté, že prológ bol krátky. Do budúcnosti sa pokúsim písať dlhšie kapitoly. Tentoraz mi to ešte nevyšlo.
dadish
Harry vstal ráno prvý. Pripravil raňajky celej rodine. On sám sa najedol prv než ostatní vstali. Vedel, že to nesmie byť poznať. Rovnako vedel, že to je jeho jediné normálne jedlo na celý deň. Prestrel na stôl. Pre seba nachystal porciu ako pre 5- ročné dieťa. Viac by mu teta zjesť nedovolila. Veď, čo ak by to potom chýbalo Dudleymu.
Dnes mal pokosiť trávnik, zastrihnúť kríky, potom pripraviť obed. "Neželaj si ma, ak to do dvanástej nestihneš! Presne o 12:00 ťa prídem skontrolovať," pohrozil mu ešte strýko Vernon. O výdatných raňajkách sa vôbec nezmienil. Nenašiel totiž nič, čo by mohol tomu... tomu darmožráčovi vytknúť. V prvom momente, ako ho zbadal, najradšej by ho okamžite zmlátil. Zabrzdil ho však Petúniin pohľad. Celý mesiac mu bránila dať tomu faganovi malú výchovnú priúčku. On sám vie, že by ju ten nepodarok potreboval ako soľ. Ako si predstavuje nevyjsť celý mesiac z izby. Môže byť rád, že tú izbu vôbec má. Dudlyenko má teraz len jednu. Taký dobrý chlapec to je, uskromnil sa v prospech toho nevychovanca. Ale nie, ten chudák si ničoho neváži. Má , kde spať, má, čo jesť, šatíme ho. A jemu to nestačí. Mesiac trucuje zavretý v izbe. Keby ma Petúnia poslúchla a nenosila mu jesť, dávno by vyliezol. Ona sa bojí tých čudákov. No dobre, toho trestanca Blacka, ani ja netúžim stretnúť. Dal som tomu krpatému vyvrheľovi mesiac pokoj. Raz ma neposlúchne, jediný raz a spočítam mu to aj s úrokmi za tie 4 týždne.
Harry spratal zo stola. Poumýval riad. Strýko ho po očku pozoroval, no tváril sa, že číta noviny. Chlapec si len povzdychol a pobral sa von. Musí hneď začať, ak to má všetko stihnúť. Zvládne to, len bude musieť poriadne zabrať.
Bolo 10 hodín, keď dokosil trávnik. Čo ďalej? Ak bude pokračovať v záhrade, nestihne obed. Ak pôjde variť, nestihne ostrihať kríky. Nech zvolí ktorúkoľvek možnosť, nedopadne to dobre. Strýko všetko dôkladne skontroluje. Keď bude hladný, bude to horšie. "Takže začnem obedom," padlo konečné rozhodnutie.
"Takže obedom," rozmýšľal ďalej, "čo bude na obed? Určite niečo rýchle." Pohľadal kuchársku knihu. Rýchlo listoval stránkami v snahe nájsť nejaké jedlo jednoduché na prípravu. Zrazu sa zastavil. Očami znova skontroloval recept. "Francúzske zemiaky. Môže byť," povzdychol si "predsa len to možno stihnem."
Nachystal si potrebné ingrediencie. Ošúpané zemiaky, uvarené vajíčko, pokrájané párky a klobása. "Vyzerá, že je to celkom ľahké. Pomastíme plech, posypeme strúhankou," mrmlal si popod nos postup, " to už mám. Ďalej. Na spodok uložíme zemiaky nakrájané na plátky. Posolíme. Pridáme vajíčko a vrstvu klobásy. Ďalšia vrstva zemiakov, posolíme, znovu vajíčko, vrstva párkov. Zase zemiaky. Posolíme. Polejeme smotanou s... Polejeme?" Zamračil sa " Nič nebudeme polievať. Čo ďalej? Plech vložíme do vopred vyhriatej trúby. Nemáme vyhriatu trúbu. Nevadí, určite stačí, ak to tam vložím a potom zapnem." Ako povedal, tak aj spravil. Následne vybehol von a dal sa do strihania.
Keď mal hotovo, pozrel na svoju prácu. "Ok," zhodnotil "je to perfektné. Obed bude dúfam... aspoň obstojný." Ako sa blížil ku kuchyni, zistil, že sa mýlil. Len, čo otvoril dvere, ovanul ho zápach spáleniny. Pozrel na hodinky. Tri štvrte na dvanásť. Tik- tak, tik- tak, ... "To nie je dobré," preblesklo mu hlavou. Vypol trúbu a plech so zemiakmi vyniesol von. Vyvetral v kuchyni. Popri tom rozmýšľal, ako to môže napraviť. " Hmm... Nijako. Možno by to spravil šalát," povedal si nepresvedčivo." Nazrel do chladničky: "Uhorky, cibuľa, to na šalát stačí."
O dve minúty dvanásť naložil na taniere trochu tých menej sčernetých zemiakov a bohato ich obložil uhorkovým šalátom. Tik- tak, tik- tak, ... Sebe hodil na tanier len pár čiernych kúskov. Stihol to akurát, už počul prichádzať strýka, pri ktorom dupotal Dudley. Zápach už nebolo cítiť, preto sa Vernon pri Harrym ani nezastavil. Najskôr šiel skontrolovať záhradu.
Tatka štvalo, že to ten neschopný babrák stihol. Dôkladne obzeral zastrihnuté kríky. Bolo to dokonalé. Ani trávniku sa nedalo nič vytknúť. "Určite si pomohol tými jeho čarami," zavolal som naňho. Prirútil sa celý červený v tvári a vlepil mi facku. "Nikdy viac to jeho čudáctvo nespomínaj! Niekto ťa začuje!" Šepkal 10 centimetrov od môjho nosa a pri tom hlasno škrípal zubami. Ešte väčšmi brunátny sa hnal do domu. Ponáhľal som sa za ním, zvedavý, čo budem jesť. Ledva- ledva som ubrzdil, aby som nenarazil do tatka týčiaceho sa nad tým nešťastníkom. Uškrnul som sa. Som hladný, ale viac ma zaujíma, čo sa deje. Čo ten fagan pokazil. Tatko na neho tak, zvrieskol, že som mal pocit, akoby som mal aj ja stáť v pozore. Napäto som očakával, čo príde. Prišla mama. Teda pribehla. V rýchlosti obhliadla situáciu, pohľadom zastala na stole.
"Čo to má znamenať? Ty jeden nevychovanec!" Pridala sa k otcovi. Ten na ňu pozrel. V tejto chvíli som sa neodvažoval ani muknúť. Chvíľu si hľadeli do očí.
Tatko znova spustil: "Ty jeden... ako si predstavuješ neuposlúchnuť môj príkaz?! ČO TO MÁ ZNAMENAŤ..."
Tatko znova spustil: "Ty jeden... ako si predstavuješ neuposlúchnuť môj príkaz?! ČO TO MÁ ZNAMENAŤ..."
"Pokosil som, ostrihal kríky a pripravil obed," skočil mu do reči obviňovaný chlapec. Nevediac, ako sa má tváriť, skúsil nadhodiť napol hrdý, napol drzý tón. Tučný muž vyzeral, ako by mu mala každú chvíľu vyjsť z uší para.
"Ty nepodarok, ako sa opovažuješ skákať mi do reči?! A toto je čo?" Ukázal smerom k stolu. "Tomuto ty vravíš obed?!" Rozčuľoval sa ten muž. Jeho vychudnutá žena lamentovala, "môj Dudleynko toto jesť nemôže. Potrebuje niečo výživné. Ešte je vo vývoji." Hladila pri tom svojho pätnásťročného synáčika po hlave. Chlap sa otočil na tú ženštinu a prikývol: "Ideme do reštaurácie. A ty, ty darmožráč, to tu hneď ako odídeme upraceš a teraz zalez do izby. Dnes ťa už nechcem vidieť, budeš bez obeda a aj bez večere. Zajtra pripravíš raňajky, natrieš plot a obed..."
"Obed nie," prerušila ho žena s kárajúcim pohľadom. "Veď vieš, sme pozvaní," dodala s hrdo vztýčenou hlavou.
"Samozrejme viem," ozval sa znova ten chlap, " a večer pôjdeme zase do reštaurácie." Obrátil sa na chlapca, ktorý sa snažil tváriť, že tam nie je, "pre teba to znamená ďalší deň bez jedla. Snáď si zapamätáš, že moje príkazy sa majú plniť! A teraz zalez. Petúnia, zlatko, choď sa prichystať, za pol hodinu odchádzame."
"Za pol hodinu?! Som hladný," začal vyvádzať chlapec s prasačím zadkom.
"Ó, miláčik," povedala jeho matka, " o 5 minút som oblečená, počkajte na mňa v aute."
Čiernovlasý chlapec sa okolo nich prešmykol do svojej izby. Dursleyovci naozaj do 5 minút odišli. "Nemohli nechať svojho Dudlinka hladovať. To sú mi zas narodeniny. Aspoň začnem s úlohami," kým však s tými úlohami začal, zbehol dolu po schodoch upratať kuchyňu. S výhliadkou na 2 dni bez jedla si vzal zo sebou do izby uhorkový šalát. Ochutnal ho, je vynikajúci.
Stmievalo sa. Dursleyovci sa ešte nevrátili. Už mal štvrtinu úloh hotovú, keď počul zaťukanie na okno. Bola to biela sova. Vpustil ju dnu. "Ahoj Hedviga," prihovoril sa jej "čo mi nesieš?" Za ňou však letela malá Ronova sovička, dva školské výry a jeden obrovský, exoticky vyzerajúci vták. "Ešteže, je už tma," pomyslel si Harry. Vytiahol nejaké sovie maškrty, z ktorých si spravil zásoby na konci školského roku. Odviazal všetky listy a balíčky, ktoré mu prišli. Ten najväčší vták a sovy zo školy sa hneď chystali na odlet. Ponúkol im maškrty a pustil ich von. Ponúkol aj posledných dvoch návštevníkov, ktorý vyzerali, že u neho prespia.
Najskôr otvoril list od školskej sovy. Bol to list od riaditeľky jeho fakulty, profesorky McGonagallovej. Ako každý rok, bol to zoznam pomôcok na blížiaci sa školský rok.
List dal bokom a otvoril balíček doručený druhou školskou sovou. Písal mu Hagrid. Harryho to prekvapilo, veď od neho dostal list včera, mohol to spojiť do jedného. Blahoželanie k narodeninám. Vraj pripája svoj pozdrav aj profesor Dumbledor. V balíčku boli aj Hagridove vlastnoručne upečené sušienky, a samozrejme tvrdé ako skala. Aj tento list odložil bokom, odpíše neskôr.
Nasledoval list od Rona s balíčkom koláčov od pani Weasleyovej. Jeden si hneď vzal a čítal list. Stručné a výstižné blahoprianie k 15.narodeninám. Plus spomenul, že darček mu dá, keď sa stretnú. Bol tu aj list od Ginny. Bol dosť vecný, ďalšie jednoduché blahoprianie. Písala, že ho pozývajú k nim na prázdniny:
O tri týždne, skôr to nejde. Ron ti to mal napísať už dávno, ale určite zabudol. Ešte ti dáme vedieť, ako sa k nám dostaneš. Zrejme pre teba príde tatko aj s nejakými aurormi.
PS: Ešte raz všetko najlepšie.
Ginny
O tri týždne, skôr to nejde. Ron ti to mal napísať už dávno, ale určite zabudol. Ešte ti dáme vedieť, ako sa k nám dostaneš. Zrejme pre teba príde tatko aj s nejakými aurormi.
PS: Ešte raz všetko najlepšie.
Ginny
Predposledný list bol od Hermiony. Boli to tri pegameny dlhé 20 centimetrov popísané z oboch strán. Prečítal ich dva razy, aby mu nič neušlo.
Bol už unavený. Rozhodol sa odpísať až zajtra. Počul prichádzať strýkovo auto. Prečíta posledný list a pôjde spať. Najskôr však uložil úlohy, listy, koláče aj šalát pod uvoľnenú dosku v podlahe. Posledný list si dal pod vankúš, zhasol svetlo a ľahol si. Nijako na seba nechcel prilákať pozornosť vracajúcej sa rodiny.
Keď počul, že všetci zašli do izieb, zapálil sviečku. Vytiahol spod vankúša list a otvoril ho. Tento list bol už na pohľad zvláštny. Bola to totiž muklovská obálka a v nej muklovský papier. "Od koho to môže byť," uvažoval. Na papieri stála len jedna veta: Všetko najlepšie!
cau super blog